New York II

Jet lag a štátnicová nespavosť nie je žiadna sranda, preto sme sa samozrejme zobudili trochu neskôr. Prvá vec, na čo sme boli schopní pomyslieť, bola káva. Ľadová, vonku bol hic. Našťastie hneď za rohom bol Dunkin’, tak sme tam hneď zavítali po najväčšiu kávu v hre. Celý deň bol teda pred nami a keďže si Vlaďa deň predtým všimla múzeum indiánov (čítaj pôvodných američanov) na začiatku Manhattanu, náš plán bola história. Teda… ako sa to vezme. O masakrách, ktoré sa diali na americkej pôde po príchode európanov sa tam príliš nepísalo, len sem-tam nejaká zmienka. Buď sa to tu berie tak, že sa to ignoruje, lebo z origoš indiánov ostalo veľmi málo, takže dnes je to premlčané, alebo o tom proste každý vie, ale radšej sa zaujíma o to, akého veľkého moriaka kúpi na vďakyvzdanie alebo kedy oslávi bostonské pitie čaju rannou kávou (čaj je prežitok imperialistických Britov, predsa).

Bol tu vystavený snáď každý indiánsky kroj od Apačov po Navajov, všetky tie náčelnícke čelenky s orlími perami, aké som kedy v telke alebo na obrázku videl, ozodbné konské sedlá (čo bolo vtipné pozorovať, keďže kone tu pred európanmi vyhynuli pred cca 10 000 rokmi), puzdrá na pušky (hádajte, odkiaľ sa k nim dostali), detské hračky, fajky mieru (tí chudáci zanechali aspoň nejaký smrteľný odkaz pre bledé tváre)… To, čo bolo možné zachovať, sa zachovalo, napriek tomu, že európania boli vcelku precízni vo vypaľovaní a plienení. Páčilo sa mi, že v suteréne bola interaktívna časť pre deti, takže sme neváhali a s Vlaďou sme sa vrhli na ovoňávanie lokálnych bylín, ošahávanie miestnej kukurice, skúšanie čeleniek ma ponč… Skvelá zábava.

Po dávnejšej histórii s Indiánmi sme sa po Manhattane presunuli vyššie – na stredný Manhattan – pretože som potreboval vidieť tú najsprofanovanejšiu budovu New Yorku – Empire State Building (teda hneď po Dvojičkách). Z nej sme mohli sledovať celú tú NewYorskú krásu. Na Ajfelovke aj Žižkovskej veži sú kukátka platené (európania majú radi súkromie), tu boli prekvapivo zadarmo, takže sme mohli v pokoji sledovať dianie na strechách hotelov a apartmánov, kde ľudia posedávali alebo sa opaľovali, netušiac o našich umelých orlích očiach. Nahliadli sme do okien apartmánov Holiday Inn, pokochali sa všetkými tými strešnými vodnými nádržami a nechali sme sa ohromiť obrovskou rozlohou tohto mesta.

Jastrabie oko

Celý tento mrakodrap bol postavený do roka, čomu sa mi nechcelo veriť. Každopádne to bola skvelá exkurzia s výhľadom a na počudovanie nie tak zaujatými operátormi výťahov a usmerňovačmi ľudskej dopravy (samozrejme záležalo od nálady personálu).

Zbožňujem výhľady.

Búrka v tomto veľkomeste nie je žiadna veľká starosť, keďže tu je vždy miesto kam sa skryť. V našom prípade to bola tradičná americká kuchyňa – zahraničná, teda burrito v Chipotle. Miestne ceny sú síce prestrelené, ale tacos/burrito v tomto reťazci fakt stojí za to. Keďže neprestávalo pršať, zamierili sme do metropolitného múzea. Múzeum je obrovské, plné obrazov, sôch (veľa kópií), sarkofágov… Taká všehochuť umenia na štýl Louvre. Nielenže tu mali “all gender family restroom” (všepohlavný rodinný záchod), ale aj dočasnú výstavu k pride-u, kde sme radšej nevkročili, keďže toho bolo plné mesto.

Džendžer netolerujeme!

Pre mňa tu bol highlight Van Goghov autoportrét, ktorý mal zo zadnej strany tmavý portrét nejakej ženy, takže bol vystavený v strede impresionistickej miestnosti plnej ďalších maliarov z tohoto obdobia. Dokonca tu mali sekciu “Central Europe”, kde sme ale našli iba český krištáľ, a maďarský riad. Niekedy im napíšem, že by sa im zišlo ukázať slovenské kroje, určite by sa tam vynímali.

Neskôr, keď sme tesne pred zatváračkou museli zmiznúť sme dostali na zastávke príjemnú informáciu od neznámej módnej novinárky pôvodom z Libanonu, že tých $12 na vstupe bolo dobrovoľných a stačí povedať, že sme miestni a máme to zadarmo. Mimochodom, ona sa na tú prajďácku výstavu pozrieť bola – druhýkrát – aby zistila, že sa jej to nepáči rovnako ako pri prvej návšteve. Vraj je to príliš vulgárne, čo mi prišlo ako najlepšie pomenovanie pre módu, ktorá panovala v tom čase v tomto meste. Spýtali sme sa jej na nejaké bary v okolí, ale ona túto otázku presmerovala na najbližšie stojaceho pána s igelitkou, ktorý netušil nič o newyorkských baroch (…), zato vedel, že v Amsterdame je ich kopa a je tam úžasne. Neváhal nám to zopakovať niekoľkokrát, asi chcel, aby sme sa spýtali či tam neokúsil niečo lepšie ako len bary. Teda tak sa mi to v tom momente zdalo.

Radšej som napísal Izabelle, s ktorou som bol pred dvoma rokmi v príjemnom bare hneď pri Times Square. Vošli sme dnu a bez otázky na náš vek a legitimáciu nám barman ponúkol nápojový lístok s cenami za drink ako v Subway za bagety. Sedel tam týpek, ktorý bol schopný polhodinu rozprávať o absinthe, tak sme na vzduchu počkali, kým odíde a mohli sa venovať produktívnejším konverzáciám. Bar v Amerike funguje inak ako u nás, tu si ľudia skôr idú pokecať s barmanom a s náhodne prísediacimi. Netuším či je to samotou, alebo nedostatkom domovíc. Každopádne po regulérnom vypytovaní na náš pôvod sa náhodne prísediaci niekoľkokrát pochválil, že číta The Economist, takže samozrejme vie, kde je Slovensko aj o Kuciakovi a podobne. Za to rešpekt. Milý týpek.

V Ekonomistovi sa fakt o Kuaciakovi písalo

Potom tu bol ďalší, s ktorým sme sa náhodne stretli na pri vstupe a na vzduchu – ajťák, ktorý sa tu prisťahoval z nejakého menšieho mestečka v strede USA. Prachy musel mať statočne veľké, keďže mal apartmán nad krčmou, kde sme ich spoločne míňali. Bol dosť ukričaný a radikálny, sťažoval sa na veľa vecí, hlavne na rámus pred našim barom, kde sa v náprotivnejšom bare stretávali všelijakí trojpercenťáci a zabávali sa. Bola predsa sobota. Neskôr dosť hlasným a vcelku vulgárnym spôsobom okrikoval všetky autá, čo okolo nás prešli s tým, že všetky sú z Jersey a že autá v New Yorku nemajú čo robiť a mali by ich tu zakázať (napriek tomu, že za každý vstup na Manhattan stojí $13, čo je približne minimálna hodinová mzda). Napoly s ním súhlasím, ale predsa len to nie je malý peniaz, tak prečo nie. Asi sa v ňom miesila nenávisť voči ľuďom z Jersey a chtíč po pokojnom Manhattane (čo mi príde ako nezmysel). “Vidíš všetky tie autá? Ten je z Jersey, ten je z Jersey, ten je z Jersey…”. Smiešny týpek.

New York I

Štátnice ✓

Folklór na Myjave ✓

Byť aspoň chvíľu doma ✓

-> ODLET!

Posledný raz kontrolujem izbu. Hádžem podušku, sušiak a ďalšie zbytočnosti do (mojimi vecami) preplnenej marekovej a braňovej izby. Odovzdávam kľúče vrátnikovi na intráku v Prahe. Sadám do Marekovho auta, vystupujem na ruzyňskom letisku. Kam letím? Do môjho obľúbeného mesta.

Posledné dni pred prvým bodom tam hore boli poháňané len myšlienkami na toto úžasné ľudské mravenisko. Tešil som sa ako vzlietnem, uvidím Manhattan z výšky, dosadnem na americkú pôdu, colník sa ma spýta ako sa mám a môžem začať oddychovať.

ING má recht!

Tak sa aj stalo, prileteli sme na Kennedyho letisko a vybrali sa za dobrodružstvom do Brooklynu. Teda… To dobrodružstvo už začalo, keď sme sa s Vlaďou konečne nasprejovali po 11 hodinovej ceste lietadlom (pozn. Odlietali sme o 6 ráno, o 11 ráno sme boli v NY – tomu hovorím úspora času), hodil som svoj veľký batoh na chrbát a vybrali sme sa na vlak.

Hneď som bol prekvapený, že je zadarmo, ale upozornili ma, že platí sa až keď vystúpim. Takže žiaden zdarma výlet sa nekonal, $5 som totiž investoval do bezšoférskej nadzemky, ktorá nás dostala k dopravnému uzlu, kde sme si kúpili MetroPass, dobili za $20 (jedna jazda v NY stojí $3) a dostali sa do malebnej časti Brooklynu, kde na nás hneď vykukol kostol. Vedľa ďalší. Za ním ďalší. Až potom som si uvedomil, že sme sa z metra vynorili na Church avenue (och, ako pravdivé).

Bežne používam Google mapy keď cestujem, jednoducho sa ovládajú a sú vcelku spoľahlivé. Pokiaľ ich aj vy ovládate s rozumom. O čo ide? Nevšimol som si, že posledný prestup na Church ave nás má priviesť do autobusu (pozn. ikonka autobusu a vlaku sa líši len dvoma čiarkami navyše – koľajami). OK, to by nebol problém, ale ten autobus bol strašne plný. Černochov. Ja totálne vyblednutý po týždňoch strávených za počítačom a učivom, Vlaďa sa bola možno raz opaľovať, každopádne sme tam boli jediné bledé tváre. Bolo to veľmi zvláštne. Hlavne keď som sa snažil jednou rukou udržať ten môj perfektný, ale obrovský batoh, ďalšou z voľných rúk Vladin kufor na štyroch koliečkach (skvelá invencia, hlavne keď s tým autobusom hádže jak s Rock Steady Crew) a ďalšou som sa načahoval za akýmkoľvek pevným bodom v autobuse.

Toto je z Atlanty, ale pokojne si to tak predstavuj

ALE na nie príliš veľké prekvapenie naše bledé tváre nikoho nezaujímali, skôr sa nechceli dotýkať našich kufrov a tiel (to bolo skoro nemožné). Každý sa poslušne niečoho držal, nezaujato pozeral von, na nás len sem-tam padol nejaký pár očí (úplne ako v Pražskej MHD) – proste ľudia v preplnenom autobuse sú asi vždy rovnakí. Takže – žiaden rasizmus, boli to všetko veľmi slušní ľudia. Len som sa cítil divne. Ako v konzerve čierných fazuliek, kde čili omáčka bol môj nezvyk z toľkých černochov.

Z toho všetkého nového a utlačeného sa mi zatočila hlava, ochranársky som zavelil Vladi, že na najbližšej zastávke vystupujeme a ideme ďalej pešo. Nebolo to príliš múdre, bolo pekelne horúco, ja som sa každopádne zosral, tak so mnou trpela aj Vlaďa. Nebolo to na škodu, poriešil som si hneď $40 sim-ku, zistili sme, že sa nachádzame vo výhradne jamajskej štvrti Brooklynu, kde drvivá väčšina obchodov sú buď nechtové štúdiá alebo autoservis. Náhodné okoloidúce pneumatikoidné ženy mali extrémne dlhé nechtiská, chalaniská v autách mali nahlas pustený jamajský dancehall alebo rap a z obchodov na nás hučalo to isté. Keď sa niekto do telefónu o ničom dohadoval, bolo ho zrozumiteľne počuť aj cez vcelku hustú premávku.

Spotení sme sa dotrepali k Angele – naše AirBnB – šťastní sme sa rozvalili na posteľ a chvíľu odfukovali. Z každým jedným “odfukom” síce vŕzgal celý papundeklový dom, nám to však absolútne neprekážalo. Ten dom bol dosť smiešny. Divné vankúše, ktoré dnes vidíme tak u starkých na chalupe tam boli vyslovene ako vo výklade. Nádherný gýčik.

Koberšekyyy!!!
Viac koberšekov!!! A vankúšikeee!!!!

Neskôr, uťahaní po celom dni na Manhattane sme sa dotrepali na metro, obaja sa snažili udržať pozornosť a nezaspať. Zvládli sme to, ale zas nás čakala cesta autobusom. V našej štvrti. V noci. Ritku mi zvieralo od začiatku cesty do airbnb, Mal som nápad aj Uber zavolať, ale nejak sme usúdili, že to skúsime prežiť. Na zastávke autobusu vedľa nás zrazu niekto vysypal celý obsah vreciek na zem. Bolo tam strašne veľa bločkov a rôznych lístočkov, čo mi bolo mega divné, dokonca sa (neviem či kvôli nemu alebo kvôli dvom žiariacim bledým tváram v noci) okolo nás dva razy otočilo policajné auto.

Vstupujeme do slepej uličky, ktorá ústi k nášmu baráku. Kráčame po strede cesty, pretože lampy nedosvietia na chodníky. Z ničoho nič vyjde černoško s dredami a začne nás poučovať: “Prečo chodíte po strede cesty? Neviete, že na to sú chodníky? Môže sa vám niečo stať! Neučili vás doma, že sa chodí po chodníku?” Ja som v tých vetách počul: “Zabijem vás. Nie, najskôr okradnem. Alebo možno aj znásliním. Áno, aj teba, Samo.”

Duch Patrick Swayze – ja?

Predsudky sú ozaj silná vec, dokážu ľahko zamotať hlavu. Keby som videl dvoch černoškov u nás na Sasinkovej v Trenčíne, tiež by som povedal to isté. V dobrom. Chalanisko s dredami to s vysokou pravdepodobnosťou myslel rovnako. Holt, podľahnúť strachu je veľmi ľahké, hlavne v noci a v cudzine.

Späť k mestu: videli sme z rýchlika všetky dominanty Spodného Mesta. Prešli sme od Charging Bull na Bowling Green až po Times Square. Fotky sú na Facebooku. Celý večer na Manhattane bol moc fajn, vypili sme dve veľké ľadové kávy z Dunkin’ Donuts, pokukali po všetkých tých divne dúhovo oblečených ľudí, čakajúcich na nedeľný Pride (mimochodom, celý mesiac žil NY pride-om, skoro každý väčší reťazec mal dúhový výklad, alebo dúhové logo). Omámení časovým posunom sa nám všetko zdalo ešte väčšie ako v skutočnosti je, nielen preto, že sme americkú majestátnosť a gigantickosť podcenili.