New York III

Po nočnom bare sme ako očistu zvolili rannú omšu v neďalekom kostole (bolo náročnejšie nájsť zrovna katolícky, je tu fúra odnoží). Počas omše tu sedeli tri bledé tváre. Vlaďa, ja a klavirista. Okrem neho celá kapela ako zo Superstar – bicie, gitary, basy, tamburíny – skoro ako na detskej omši u nás na fare. Líšilo sa to v tom, že na rozdiel od európskej strnulosti to tu žilo presne, ako by som si to predstavoval na Jamajke. Akonáhle kapela spustila prvú pieseň, všetky nedeľné šaty a klobúky sa rozhýbali do horúceho rytmu ospevov Ježiša, paprčky tlieskali, nožky predvádzali jednokročku – naozajstná oslava.

Kostolík v Jamajskej štvrti

Všetko to skončilo, akonáhle sa otvorila Biblia a čítalo sa. Vtedy mnohí vytiahli mobily. Počas kázne sa na rétorické otázky pozvaného kazateľa z Nigérie zásadne zborovo odpovedalo a na konci omše vyzvaným narodeninovým oslávencom zaspievalo všetko najlepšie. Zvláštnym počinom bolo celoomšové požehnanie vážne chorého hosťa z Kuby, pri ktorom všetci zdvihli svoje pravice akoby hajlovali, sklonili hlavy a spoločne sme mu požehnali.

V mene otca…

Ozaj a strnulé držanie za ruky počas Otčenášu, ktoré s Vlaďou praktikujeme počas európskych omší tu bolo dosť neviditeľné, keďže všetky rady sa pochytali za ruky, zdvihli ich do vzduchu a modlili sa spoločne. U nás som z toho mierne v rozpakoch či sa to vôbec v kostole patrí, tu by bolo divné, keby sa za ne nedržíme.

Keď sme po tomto zážitku vošli do metra, čakala nás zmes dúhových ľudí, na môj vkus dosť vulgárne oblečených, ale aj keď mi boli v podstate strašne ukradnutí, jeden konkrétny ružový trans týpek mal strašne silný hlas, uchrčaný hlasný prenosný reprák a vôbec ho nezaujímal vagón plný pokojných ľudí. Ostatní dúhači v pohode, akurát sa sem-tam našiel človek, čo im to kazil, čo bola škoda.

Pre toto mám New York strašne rád, pretože raz oproti tebe kráča naozajstný Žid s copíkmi a uzlíkmi na opasku, za ním vyvoňaný, štýlový černoch ovešaný zlatom, hispánec s gitarou na chrbte, beloch v rozopnutej košeli, prípadne arabi v šatkách s kočiarmi. Je to jasný príklad toho, že multi-kulti funguje a že sa toho netreba obávať. Slušný človek je definícia rozumného človeka so šťastím na vzdelanie a dobrú výchovu, nezávisle na rase alebo vierovyznania. Klišé? Nemyslím si.

Čakal nás nočný let do Denveru, na letisku LaGuardia sme si však radšej nič nekupovali, prekvapilo ma, že nikde neboli cenovky (po opýtaní sme zistili, ze ceny boli ešte viac prestrelené ako v meste). Nový terminál, tak asi preto. V lietadle sme potleskom povzbudili letušku, ktorá mávala rukami smerom k núdzovým východom poprvýkrát. Zaslúžila si to.

koľko to stojí? Aha…
Ako v New Yorku ušetriť na dýškach pre čašníkov, ale vlastne zaplatiť za komfort s iPadmi.

Pristáli sme v Denveri extrémne skoro ráno, tak sme dospali v čakárni na mäkkých sedačkách nepohodlnú cestu lietadlobusom. Keď sme sa potom vlakom dostali na Union Station do Denveru, kochali sme sa čistotou, uhladenosťou a pokojným ránom v tomto meste.

New York je skvelý, aj keď pre niekoho ten ruch stačí asi len na chvíľu. Ja sa tu však vždy veľmi rád vraciam, z nejakého dôvodu ma to mesto bolo schopné vtiahnuť už potretíkrát. Keď mi bude podhadzovať návnadu aj štvrtýkrát, určite neohrdnem a s nadšením sa tu vrátim znova.