A jeho život stroskotanca zábudlivého.

Za tých par mesiacov, čo sme na Taiwane, sme stihli pozrieť väčšinu krajiny. Od pláží cez mestá až k horám. Tým, že je Taiwan krajina rozumnej veľkosti (rozumej: ako Slovensko) dajú sa tu obhliadnuť všetky dôležité veci pomerne rýchlo. Takmer sa nám to podarilo prvý týždeň a odvtedy sa nám skoro každý ďalší víked darí darí nachádzať nové a zaujímavé miesta.

Tentoraz sme sa však mali rozdeliť. Skupina 1: Lukáš s Milanom, skupina 2: Petra, Richard, Jirka a ja. Keďže Lukáš má rád dlhé a nebezpečné túry a ja som jeho nápady rád a úspešne bojkotoval, relatívne rýchlo sme sa vykryštalizovali. 

V ten víkend malo byť počasie neisté – ani pekne, ani škaredo. Odchádzal som zasnený o pohodovom víkende na pláži s vlnami a surfom pod pazuchou… Ale poslúchnuť radu od mamy – ani hory nebudeš ľutovať – mi prišlo na chladný víkend ako dobrý nápad. V hlave som však stále surfoval na vlnách ako Tomino Hafner.

Všetko som si teda starostlivo nachystal na dve kopy – spacák a topánky na zem, hlúposti ako statív a čelovku na stôl. O 4 ráno sme vyrážali z internátu, aby sme stihli prejsť vzdialenosť Bratislava – Banská Bystrica a okolo 8 ráno mohli začať kráčať. Nič sa zatiaľ nejavilo ako prekážka a nevidel som na nadchádzajúcom výlete žiadne úskalia.

Až keď sme autom vchádzali do doliny, odkiaľ sme mali vyraziť , tak som sa ospalo a podráždene spýtal, či teda konečne pôjdeme na raňajky do obchodu. “Samo, veď sme sa ťa včera pýtali, čo chceš z obchodu a ty si povedal, že nechceš nič!” No jasné, lebo som si potajme myslel, že sa nakupuje ráno – operatívne – keď treba. Nič to, nemám jedlo na celý deň. To sa nejako spraví – Petra, prosííím nakŕm ma. XiXi. Aj tak budem len kráčať…

Samozrejme som nikoho nepoprosil, aby mi zbalil karimatku, takže spím asi na holej zemi alebo tak nejak. Zabaliť si ju sám? Nikdy. Však na pláži je piesok, ten je mäkký.

To kráčanie – ja stále nechápem, prečo chodím na hory. Na rovinu, otravuje ma to, kráčanie do kopca je jedna z najhorších aktivít, aké si v živote viem predstaviť. Nerozumiem, prečo to niekto robí s radosťou. Proste len kráčaš. Do kopca. Cez kamene a v strašnom strmáku. Pomedzi les. Červený les – taiwanské endemické borovice. OK, aspoň vidím niečo špeci – červený koberec. Potom kráčaš cez vysokohorské borievkové lesy. Nakoniec teda aspoň niečo z toho mám a pospomínam na dobré časy s Old Heroldom.

Červený koberec pre celebrity.

Zrazu otrasný strmák, asfaltka sa zmenila na kľukatice po strašnej streche. Veď jasné, Lukáš vravel, že celkové prevýšenie má byť cca 1200m. Borovice stále okolo nás, a ako tak kráčam, myšlienky sa mi nehmýria tak, ako napríklad Milanovi, alebo nezmiznú a hlava sa čistí, ako mi to vraveli iní ľudia. Nie. Mne tam neustále hrá nejaká pieseň, pokojne úplne hlúpa a zlá – je to prekliatie. Celý čas cestou hore som si spieval God And Guns od nejakého republikánskeho country speváka. Ešte k tomu to ani nie je originál. Bulšit strašný. A chytľavý.

Zrazu som si uvedomil, že nemám spacák. Leží na izbe na kope číslo jedna… Večer predtým sme popíjali – nie moc – ale asi to malo vplyv na môj vnemový filter spolu s už zafixovaným – ja chcem surfovať! Nevadí, veď bude teplo. Čakám, kým si niekto všimne z mojich mimovoľných a nenápadných poznámok, že mi chýba už tretia dosť podstatná vec. Mimovoľné a ironické poznámky sa však začali okolo mňa krútiť vlastne už pri karimatke.

Motivácia pre pravú a ľavú nohu sú prichádzajúce oblaky.

OK, vyšli sme na horu – na konci som sa musel negatívne motivovať prichádzajúcimi oblakmi, pretože inak by sa mi fakt nechcelo. Vrchol bez výhľadu je ako sex bez vrcholu. Hore v zrube sme hodili dvadsať minútového šlofíka – všetci sme pospali predošlú noc strašné nič.

Keď sme prišli k autu, čakalo nás ohromné šťastie. Hnedé šťastie. Lukáš hovoril – nenechávajme tie konzervy od raňajkového tuniaka pri aute, zožerú to opice. Však OK nie? Nech sa napášu, iste hladné sú. Však sa aj napásali. A potom dobre vysrali.

Hanymu sa ruky triasli keď to fotil – nevedno či od smiechu alebo hnevu. Tie muchy z darčeka odleteli. Bohužiaľ to, na čom sedeli, neodletelo nikam. Ostalo na okne auta.

Výhľad na hovno je smiešne a zaujímavé asi tak minútu, takže som sa ho snažil nejak dať dole aspoň trochu. A keďže viselo na okne šoféra, hádajte, kto bol šofér, a jeho životnosť skončila megarozprcnutím na zemi –  hneď som doň stúpil. Precenil som svoje schopnosti, keď som sa ho prenáramne snažil obísť.

Večer po hľadaní ubytovania – nejakého prístrešku alebo parkoviska (rozmýšľali sme aj o parkovisku pred hotelom, ale uvedomili sme si, že by to bolo extra drzé), nebudeme predsa platiť za strechu, som si mrazivo uvedomil, ako je vonku v horách zima a ten spacák by sa mi, veru, zišiel. Aj tá karimatka. Spali sme nakoniec na vyhliadke nad LiShan-om. Vedľa nás spala kuna. Teda… Hrabala sa celú noc v košoch, takže v noci bola skôr medveď (hlavne nevylieť zo stanu, inak ma to zožerie). Ráno na nás prekvapená vypliešťala oči.

Vrele odporúčam cestovanie autom – spanie na predných sedačkách je super. Ponúkol som teda to miesto Richardovi – ráno šoféroval a tak sa vôbec nevyspal. Zaslúžil si to. Ja som teda spal v stane na požičanom spacáku a požičanej karimatke od Richarda. S kuničkou. Hanba, Samo… Ešteže máš dobrých kamarátov.

Ďalší deň nás čakala hora HeHuanShan, má to byť ľahké… Aj bolo, ale našťastie sme vyrazili skoro, lebo by nás stihla zápcha.

Rad bol neskôr ako na Everest… Na túto horu netreba povolenie, takže tu idú všetci. My sme cez to našťastie len schádzali.

Vyplatilo sa ísť vedľajšou “zakázanou” cestičkou, vychytali sme krásnu skalu. Aj s výhľadom. Pochválili nás aj Taiwanci a po nás sa tam hneď všetci vrhli na fotenie.

Tu si len tak patrím na slniečko.

Cez Taroko úžinu sme prebehli vcelku rýchlo, popozerali sme zosuvy na ceste po zemetrasení, pekné horiská naokolo až sme sa dostali k nejakým horúcim prameňom. Petra na internetoch našla, že je tam vraj zakázaný vstup pod pokutou, a že tu hrozia zosuvy.

Ja som sa strašne tešil na pláž a na surf… kroky navyše? To sa mi vôbec nechcelo. Aj keď to mala byť len vcelku krátka cestička dole ku rieke v strede úžiny, našiel som teda milión dôvodov, prečo neísť dole – našťastie ostatní mali rozum a prehlasovali ma. Takže sme sa dostali asi na najlepšie miesto v horách na Taiwane, na akom som bol.

Takto šťastný som bol!
V takejto úžine. Úplne ako Zion v Spojených Štátoch

Cítil som sa ako v Pirátoch Z Karibiku, keď v Singapure boli nájsť toho aziatského pirátskeho kapitána a všade v horúcich prameňoch boli potetovaní aziati so zbraňnami. Tuto to bolo podobné, až na tie zbrane. Voda z prameňa mala skoro 50 stupňov, voda v rieke menej ako 20, takže som poriadne potrénoval cievy ako som striedal horúcu a studenú variantu vody.

Keď sme sa poriadne vyčľapkali, všetci ma v aute vysmiali, že po zabudnutom spacáku, karimatke, jedle, poriadnej bunde (tá je však na Slovensku, čakal som tropické teplo) a megaexremente som zistil, že som si ani peniaze nevybral. Takže som si zas musel požičať, aby som mal čím za večeru zaplatiť. Chudák bezdomovec Samo.

Pozerajúc sa na predpoveď na ďalší deň mi surfovanie z hlavy vyfučalo a musel som ho nechať zmiznúť ako tú horúcu vodu v rieke. Nič rozumné nám nenapadlo, len si dať zopár miešaných drinkov z miestnej ryžovice na varenie, sprajtu a jablkového džúsu (ach, zlatý Old Herold), zabaliť sa do spacáku a prespať noc. Ja som spacák vlastne ale nemal, avšak dobrá nálada mi stúpala rovnako ako hladina ryžovice v krvi, tak som dostal skvelý nápad, ako prečkať noc a pritom pod požičanou dekou nezmrznúť.

“Čo keby ste ma zahrabali na noc do piesku? Vždy som chcel spať zahrabaný v piesku!” Jasné, super nápad! Chalani sa dali do práce a o chvíľu bol na pláži vykopaný drobný hrobček, kde som sa uložil a tam ma zakryli pieskom. Parádne chladil i hladil a potom mi bolo najlepšie na svete.

Strašne som sa na to spanie tešil.

Po pár hodinách som sa, samozrejme, zobudil na to, ako ma niečo neúnavne štípe do tváre, tak som sa radšej odkopal, aby som to vedel rukami pozabíjať. Ráno som našiel milión štípancov po celom tele. Komáre? Netuším ako by komár sosal cez tú vrstvu piesku. Keď máš šťastie, pohryzie ťa aj slimák… alebo blchy?

Zo surfovania teda nič nebolo, celý deň pršalo. Stihli sme aspoň múzeum s naozajstnou kostrou T-Rexa a osobným výkladom majiteľa – zábavného a tvorivého multimilionára.

Zo súkromnej zbierky Róberta Yang-a, naozaj zvláštne múzeum. Stojí za to, sú tu modely dinosurov s penisom namiesto hlavy, ktoré spolu súboja. Alebo dinosaurie vajcia, nespočetne veľa ametystu a dokonca vojna spermií.

Neskôr sme vyzdvihli Milana a Lukáša z náročnej túry, kam by ich mamy určite nepustili. V mekáči sme si vymieňali zážitky a ako Milan poznamenal – zážitok nemusí byť dobrý, ale mal by byť silný. Pre mňa bol tento víkend naozaj nezabudnuteľný. Nespočetné štípance od piesočných bĺch som si škrabal ešte týždeň.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *