Colorado a Život V USA

Život v Colorade

Mew York je síce skvelé mesto, ale oproti Coloradu dosť neosobné a drsné. Hneď, ako sme prileteli do tohoto štátu, čakali nás veľmi milí ľudia a čistejšie a prívetivejšie prostredie. Denver sa prezýva “High Mile City”, teda mesto, ktoré je vo vysokej nadmorskej výške – na úrovni Veľkého Choča (1611). Už tu si ľudia začali nakupovať kyslíkové fľaše, majúc pocit, že ho nemajú dostatok (pche, slabé kusy). Vyrazili sme teda do tzv. Vail Valley – miestni to tu nazývajú aj Eagle County (orlí okres), kde sme mali ubytovanie aj prácu. Konkrétne horské mestečko Vail je vo výške 2455 – teda tesne pod Kriváňom. 

Fľaša za $15 ťa jednoznačne vytrhne z kyslíkovej biedy

Osobne som nemal pocit, že sme nejak vysoko, ale niektorí ľudia výškovú chorobu predsalen dostali. Väčšinou spojenú s chorobou z amerického jedla (ktorá trvá, bohužiaľ, až do návratu domov). Mimochodom, v Starbuckse sme museli vyhodiť celý kartón octových čipsov, pretože všetky balíčky explodovali (podtlak versus pretlak v balíčkoch). Prišli sme síce v Júli, ale na horách sa stále držali zbytky snehu, ktorý sa priebežne topil, takže rieky tu boli dosť rozvodnené.

V pozadí zväčšené Roháče

Až na výnimky sú tu ľudia štíhli, milujú turistiku a lyžovanie. Úplne ako doma (nevynímajúc výhľady na nádherné a obrovské hory všade naokolo), takže som sa cítil ako na dovolenke na Orave. Všimol som si, že tu ľudia naozaj radi z nejakého dôvodu (mastné vlasy?) nosia čapice, aj keď je vonku teplo. Úplne ako v mestečku South Park, ktoré práve opisuje prostredie Colorada. 

Všade je plno lesnej zveri (veverice, vtáky, jelene, medvede…), takže nám ich hneď po príchode na ubytko zakázali kŕmiť. “Neopovážte sa kŕmiť veverice alebo medvede. Nič nenechávajte na balkóne – ony sa vrátia a budeme ich musieť uspať a odniesť.” Takisto každý kôš sa dá otvoriť len s istou dávkou kumštu, aby sa zvieratká kŕmili len rozumnou potravou – z tej americkej by istotne dostali žalúdočné problémy.

Ľudia tu žijú hlavne zo zimnej sezóny, ale našťastie aj v lete tu je čo robiť, keďže hory sú tu nádherné (a dostupnejšie na turistiku). Takzvané “shoulder seasons”, kedy ľudia neturistikujú ani nechodia lyžovať sú tu celkom problematické, skracujú sa úväzky, tržby klesajú… Z roboty nám dokonca prišiel mail, že si na to máme dávať pozor, nemáme podliehať depresiám a keby náhodou, zaplatia nám psychologickú pomoc. Takisto tam boli návody ako šetriť a prečkať “turistickú zimu”, ktorá tu je dva razy do roka. 

Pre & Proti Ameriky

Doprava 

Auto nie je tak drahá záležitosť ako pre nás v Európe. Navyše je to nutnosť (dnes vlastne spotrebný tovar), takže ti nie je ľúto investovať do auta. Navyše je tu tých áut toľko, že z bazáru odídeš s relatívne dobrým autom pokojne za dva mesačné platy (ak si odoprieš burger v reštike na večeru). Každé auto dokáže šoférovať aj dieťa, neexistuje manuálna prevodovka (tu len pre bláznov), takže len jednoduchý systém brzda-plyn-otočVolantom. Cesty sú všetky náramne široké, vďaka tomu, že tu toho na okolí veľa nie je a éra vozov odišla veľmi rýchlo (vďaka, pán Ford). Navyše vlastné auto je veľmi pohodlná vec, máš si kam odložiť Coca-Colu, okuliare, v kufri sa dá aj vyspať, proste paráda.

Jé, to je náš nový dom!

Keďže v husto obývanej Európe je výborne vyvinutá verejná doprava a všetko je kompaktne uložené blízko seba, viac ako hodinový presun autom nám pripadá ako dlhá cesta. Tu ľudia bežne dochádzajú 1-2 hodiny do práce a nič lepšie si nemôžu priať. To hovorím o malých mestečkách rozhádzaných po tomto údolí, mestá sú, samozrejme, odlišnejšie (rozľahlosť je tu ale stále pojem). 15min pešo do školy v Trenčíne? Och to je ale paráda v porovnaní s 1,5hod cestou školským autobusom. Môžme byť veľmi radi za naše rozvinuté a kompaktné mestečká na Slovensku (pozn. mestečká v ktorých som sa tu pohyboval mali rádovo 1500 obyvateľov, turistov je tu počas sezón omnoho viac ako miestnych). Deti sa musia “šikovať” všade. Až keď vyrastú a dostanú vodičský preukaz sa vlastne môžu samostatne pohybovať (kdekoľvek – napr. detské ihriská sú väčšinou dostupné len autom). 

Rozloha

Veľká rozloha má ale aj svoje výhody – pozemky tu nie sú na americké pomery tak drahé ako u nás. Preto v týchto mestečkách má každý obrovský pozemok a dom. (berúc do úvahy platy strednej triedy na SVK a v USA). Nevýhodou pre mňa ako neimigranta je chýbajúce auto, takže všade som sa musel prepravovať autobusom. Autobus však chodí všakovakými zákutiami mestečka, kde sme bývali, takže krátka cesta autom do obchodu bola nahradená pomerne zdĺhavou vyhliadkovou trasou autobusom. Jednoducho, tu auto znamená ešte väčšiu slobodu a úsporu času ako u nás doma. 

Skratka “ECO” znamená Eagle COunty. Nemýliť si to s ničím ekologickým.

To, že Američania necestujú je faktom – iba 20% občanov má pas. Ostatne, kam by aj cestovali, tu v štátoch majú všetko. Žije sa im tu veľmi pohodlne, pokiaľ si môžu zaplatiť všetko, čo chcú. Sú na USA patrične navyknutí takže nemajú dôvod odísť do inej krajiny.

Jedlo

Ó áno, burger. K tomu hranolky, dosť omáčok (“Szechuan sauce” je podľa mňa len obdoba našej sladkokyslej) a hody môžu začať. V burgroch sú američania jednoznačne majstri. Alebo v steakoch. Vlastne aj tá americká pepperoni pizza tu chutí nejak lepšie. Mňam! Amerika je skvelá v tom, že na každom kroku ťa čaká nejaká iná kuchyňa a ty si môžeš vybrať. Na každom kroku myslím každý štát, každá oblasť. Taco Bell so svojimi burritami pri ceste je väčšinou nonstop, Mekáč tiež… Stačí si vybrať. Vo Vaili bola mexická reštaurácia – La Cantina – kde podávali obrovské porcie za robotnícke ceny. A čapovanú margaritu spolu s Coronou. S Vlaďou sme tu ku koncu (keď sme to objavili) chodili veľmi často. Ázijské zjedz-všetko-čo-môžeš za $15 sa vždy oplatí, aj keď nezješ toľko, čo môžeš. Amerika miluje jedlo, reštaurácie milujú Ameriku. Symbióza.

Mňam do … burgeru!

Európska kvalita potravín mi ale chýba asi najviac. Keď sa tu chce niekto stravovať podobne ako doma, je odkázaný na drahšie obchody a musí si sám variť (ostatne ako doma). Reštaurácie ponúkajú jedlo, ktoré je v poriadku, ale cený sú neúprosne vysoké pre bežných smrteľníkov (žiadne hlavné menu za hodinovú mzdu ako je to u nás). Trendom tu je “varenie” z polotovarov, palacinky tu varia zásadne z predhotoveného prášku, večeru si hodia z obalu rovno do rúry. Ešte aj na vyprážané kura tu je zmes. Foodblogeri sa strašne vystatujú varením bez polotovarov, lebo vraj je to zdravšie (ešteže sa to u nás zachovalo) a jednotlivé suroviny treba podrobne sledovať ako boli predspracované. Do McDonald’s tu radšej nechoďte, kvalita je neporovnateľne horšia ako u nás (chodia tu fakt iba chudáci), IKEÁcke hotdogy (obľúbená pochúťka na výlete do Bratislavy) som ochutnal raz a polku som musel vyhodiť (a to nerobím nikdy – kúpil som ťa, zjesť ťa musím), pretože sa to nedalo jesť a pritom mi zalepil žalúdok na celý deň a bolo mi ťažko. Lacné jedlo tu automaticky znamená ťažkosti. Drahé jedlo si nemôžem dovoliť každý deň. Východisko? Zarábať viac a viac – takže tak tri práce a málo spánku, na jedlo nie je čas – takže rýchle jedlo – takže ťažkosti. A dokola. Až kým tu človek nakoniec neztlstne a nezvykne si. Tomu hovorím asimilácia.

Frickles / Fried Pickles – vyprážané zavárané uhorky. S majonézou, samozrejme. Áno, “uvarili” sme si to na apartmáne.

Zdravie

Vail Health je v USA veľký pojem. Hlavne vďaka ich výbornej chirurgii – lyžiari a iní milovní zimných športov si väčne niečo lámu. Tak asi aj preto. Liečil sa tu Hossa aj s bratom, Vlhová, skoro všetci z NHL a im podobní. Horský vzduch ti v procese liečenia jednoznačne pomôže. Zatiaľ čo sa rekreuješ v krásnom Vaili aj zabudneš, koľko si za operáciu kolena vyhodil. Ak chce niekto naozaj vynikajúcu liečbu, nemusí mať sesternicu na röntgenológii, aby ho vzali na vyberanie štichov z pery (to je problém tu na SK). Ak máš nejaké prachy naviac, len zaplatíš a postarajú sa o teba ako o hosťa. Aj keď trošku trpíš.

Vďaka doznievajúcemu minulému režimu si doma užívame zdravia skoro zadarmo s plným krytím od poisťovne. Tu, pokiaľ niekto nie je manažérom, platí $50 mesačne za pokrytie nad 60 000 ročne, čo pokryje zlomenú ruku ale nie chrbticu alebo nedajbože rakovinu. Ľudia tu neskutočne gamblujú so svojim zdravím. Kolegyňa mala špinavé a vytočené zuby ako paragraf, pretože narovnanie si nemôže dovoliť. Ďalšia si nenechala zub vyvŕtať a zaplombovať ale radšej šla na nejaký lacnejší zákrok, ktorý bolesť viac menej utlmil a aj tak je úplne švorc. Takže ten istý problém ako s jedlom – drahé zákroky = viac výdajov – takže tri práce – takže nie je čas na choroby – takže väčšie problémy – takže menej peňazí. Kruh sa uzavrel.

Priateľstvo

Američania sú rozmaznaní nadmernou slobodou, takže si robia čo chcú a príliš nehľadia na ostaných. Preto sú tu priateľstvá väčšinou plytké, výnimky dlhodobejšie budovaných vzťahov na ktoré sme zvyknutí doma sa aj tak zbúrajú presunom do iného mesta/štátu, čo je tu bežné.

Na druhú stranu na ten krátky čas, ktorí spolu “priatelia” strávia sú ľudia zvyknutí, takže si kamoš vlastne s kýmkoľvek. Preto sa žoviálne zdravia a rozprávajú s neznámymi, pretože s kým iným, predsa. Takže to sťahovanie za prácou alebo zmenou prostredia tak nebolí ako možno u nás – podobných obyčajných ľudí ako ty si nájdeš všade. Dopomáha tu aj jednotný jazyk, v Európe je presun za lepším životom väčne podmienený znalosťou iného jazyka, tu stačí rodná angličtina. 

Falošnosť (?)

Americká “falošnosť” o ktorej všetci tak vehementne hovoríme a zazlievame mi napríklad vôbec nevadila. Bol som rád, že sa na mňa niekto ráno pri kupovaní kávy usmeje. Hneď mám lepší deň. To že mi niekto neznámy len tak pochváli topánky alebo tričko ma hneď náramne poteší. Ľudia to tu robia len tak. Aspoň teda mnohí. My, ľudia zo Starbucksu sme platení za to byť milý. Aj keď určite nie dostatočne.

OK, nájdu sa aj divní ľudia, ktorí si myslia, že sa s nimi chceme rozprávať dlhodobejšie na štýl “len-tak”. Napríklad ku nám chodil autobusár a vždy chcel s nami strašne komunikovať, vždy každému poprial ten najúžasnejší deň (aj keď nám ho už pokazil svojou dotieravosťou). A potom ďalší deň zas. A zas rozprával len o sebe.

Len-tak optimizmus vyhovuje každému, každého poteší. A každému začne chýbať. Lebo je to optimizmus. V tej krátkej chvíli, keď ti niekto popraje pekný deň sa jednoducho cítiš lepšie. A nerozmýšľaš nad tým či to ten cudzinec myslel naozaj vážne. Načo.

Všetko má svoje plusy a mínusy. Keď ale nazrieš pod pokličku vecí a začneš premýšľať nad tým, prečo je to a hento asi tak, nájdeš v tom vždy zmysel. To čo ma na Amerike hnevá ma zase v iných situáciách teší a preto je tu tak dobre. Málokto sa na niečo len tak sťažuje. Načo. O dlhodobejších kamarátstvach sa nemusím vyjadrovať, jasné, že si poviete všetko. Aj tu. Ten úsmev pri každej odovzdanej káve bol však vždy dôležitejší ako nejaký opuchnutý ksicht. Je to bonus, ktorý optimista očakáva a pesimistu by mohol potešiť. Tak sa usmej 🙂

New York III

Po nočnom bare sme ako očistu zvolili rannú omšu v neďalekom kostole (bolo náročnejšie nájsť zrovna katolícky, je tu fúra odnoží). Počas omše tu sedeli tri bledé tváre. Vlaďa, ja a klavirista. Okrem neho celá kapela ako zo Superstar – bicie, gitary, basy, tamburíny – skoro ako na detskej omši u nás na fare. Líšilo sa to v tom, že na rozdiel od európskej strnulosti to tu žilo presne, ako by som si to predstavoval na Jamajke. Akonáhle kapela spustila prvú pieseň, všetky nedeľné šaty a klobúky sa rozhýbali do horúceho rytmu ospevov Ježiša, paprčky tlieskali, nožky predvádzali jednokročku – naozajstná oslava.

Kostolík v Jamajskej štvrti

Všetko to skončilo, akonáhle sa otvorila Biblia a čítalo sa. Vtedy mnohí vytiahli mobily. Počas kázne sa na rétorické otázky pozvaného kazateľa z Nigérie zásadne zborovo odpovedalo a na konci omše vyzvaným narodeninovým oslávencom zaspievalo všetko najlepšie. Zvláštnym počinom bolo celoomšové požehnanie vážne chorého hosťa z Kuby, pri ktorom všetci zdvihli svoje pravice akoby hajlovali, sklonili hlavy a spoločne sme mu požehnali.

V mene otca…

Ozaj a strnulé držanie za ruky počas Otčenášu, ktoré s Vlaďou praktikujeme počas európskych omší tu bolo dosť neviditeľné, keďže všetky rady sa pochytali za ruky, zdvihli ich do vzduchu a modlili sa spoločne. U nás som z toho mierne v rozpakoch či sa to vôbec v kostole patrí, tu by bolo divné, keby sa za ne nedržíme.

Keď sme po tomto zážitku vošli do metra, čakala nás zmes dúhových ľudí, na môj vkus dosť vulgárne oblečených, ale aj keď mi boli v podstate strašne ukradnutí, jeden konkrétny ružový trans týpek mal strašne silný hlas, uchrčaný hlasný prenosný reprák a vôbec ho nezaujímal vagón plný pokojných ľudí. Ostatní dúhači v pohode, akurát sa sem-tam našiel človek, čo im to kazil, čo bola škoda.

Pre toto mám New York strašne rád, pretože raz oproti tebe kráča naozajstný Žid s copíkmi a uzlíkmi na opasku, za ním vyvoňaný, štýlový černoch ovešaný zlatom, hispánec s gitarou na chrbte, beloch v rozopnutej košeli, prípadne arabi v šatkách s kočiarmi. Je to jasný príklad toho, že multi-kulti funguje a že sa toho netreba obávať. Slušný človek je definícia rozumného človeka so šťastím na vzdelanie a dobrú výchovu, nezávisle na rase alebo vierovyznania. Klišé? Nemyslím si.

Čakal nás nočný let do Denveru, na letisku LaGuardia sme si však radšej nič nekupovali, prekvapilo ma, že nikde neboli cenovky (po opýtaní sme zistili, ze ceny boli ešte viac prestrelené ako v meste). Nový terminál, tak asi preto. V lietadle sme potleskom povzbudili letušku, ktorá mávala rukami smerom k núdzovým východom poprvýkrát. Zaslúžila si to.

koľko to stojí? Aha…
Ako v New Yorku ušetriť na dýškach pre čašníkov, ale vlastne zaplatiť za komfort s iPadmi.

Pristáli sme v Denveri extrémne skoro ráno, tak sme dospali v čakárni na mäkkých sedačkách nepohodlnú cestu lietadlobusom. Keď sme sa potom vlakom dostali na Union Station do Denveru, kochali sme sa čistotou, uhladenosťou a pokojným ránom v tomto meste.

New York je skvelý, aj keď pre niekoho ten ruch stačí asi len na chvíľu. Ja sa tu však vždy veľmi rád vraciam, z nejakého dôvodu ma to mesto bolo schopné vtiahnuť už potretíkrát. Keď mi bude podhadzovať návnadu aj štvrtýkrát, určite neohrdnem a s nadšením sa tu vrátim znova.

New York II

Jet lag a štátnicová nespavosť nie je žiadna sranda, preto sme sa samozrejme zobudili trochu neskôr. Prvá vec, na čo sme boli schopní pomyslieť, bola káva. Ľadová, vonku bol hic. Našťastie hneď za rohom bol Dunkin’, tak sme tam hneď zavítali po najväčšiu kávu v hre. Celý deň bol teda pred nami a keďže si Vlaďa deň predtým všimla múzeum indiánov (čítaj pôvodných američanov) na začiatku Manhattanu, náš plán bola história. Teda… ako sa to vezme. O masakrách, ktoré sa diali na americkej pôde po príchode európanov sa tam príliš nepísalo, len sem-tam nejaká zmienka. Buď sa to tu berie tak, že sa to ignoruje, lebo z origoš indiánov ostalo veľmi málo, takže dnes je to premlčané, alebo o tom proste každý vie, ale radšej sa zaujíma o to, akého veľkého moriaka kúpi na vďakyvzdanie alebo kedy oslávi bostonské pitie čaju rannou kávou (čaj je prežitok imperialistických Britov, predsa).

Bol tu vystavený snáď každý indiánsky kroj od Apačov po Navajov, všetky tie náčelnícke čelenky s orlími perami, aké som kedy v telke alebo na obrázku videl, ozodbné konské sedlá (čo bolo vtipné pozorovať, keďže kone tu pred európanmi vyhynuli pred cca 10 000 rokmi), puzdrá na pušky (hádajte, odkiaľ sa k nim dostali), detské hračky, fajky mieru (tí chudáci zanechali aspoň nejaký smrteľný odkaz pre bledé tváre)… To, čo bolo možné zachovať, sa zachovalo, napriek tomu, že európania boli vcelku precízni vo vypaľovaní a plienení. Páčilo sa mi, že v suteréne bola interaktívna časť pre deti, takže sme neváhali a s Vlaďou sme sa vrhli na ovoňávanie lokálnych bylín, ošahávanie miestnej kukurice, skúšanie čeleniek ma ponč… Skvelá zábava.

Po dávnejšej histórii s Indiánmi sme sa po Manhattane presunuli vyššie – na stredný Manhattan – pretože som potreboval vidieť tú najsprofanovanejšiu budovu New Yorku – Empire State Building (teda hneď po Dvojičkách). Z nej sme mohli sledovať celú tú NewYorskú krásu. Na Ajfelovke aj Žižkovskej veži sú kukátka platené (európania majú radi súkromie), tu boli prekvapivo zadarmo, takže sme mohli v pokoji sledovať dianie na strechách hotelov a apartmánov, kde ľudia posedávali alebo sa opaľovali, netušiac o našich umelých orlích očiach. Nahliadli sme do okien apartmánov Holiday Inn, pokochali sa všetkými tými strešnými vodnými nádržami a nechali sme sa ohromiť obrovskou rozlohou tohto mesta.

Jastrabie oko

Celý tento mrakodrap bol postavený do roka, čomu sa mi nechcelo veriť. Každopádne to bola skvelá exkurzia s výhľadom a na počudovanie nie tak zaujatými operátormi výťahov a usmerňovačmi ľudskej dopravy (samozrejme záležalo od nálady personálu).

Zbožňujem výhľady.

Búrka v tomto veľkomeste nie je žiadna veľká starosť, keďže tu je vždy miesto kam sa skryť. V našom prípade to bola tradičná americká kuchyňa – zahraničná, teda burrito v Chipotle. Miestne ceny sú síce prestrelené, ale tacos/burrito v tomto reťazci fakt stojí za to. Keďže neprestávalo pršať, zamierili sme do metropolitného múzea. Múzeum je obrovské, plné obrazov, sôch (veľa kópií), sarkofágov… Taká všehochuť umenia na štýl Louvre. Nielenže tu mali “all gender family restroom” (všepohlavný rodinný záchod), ale aj dočasnú výstavu k pride-u, kde sme radšej nevkročili, keďže toho bolo plné mesto.

Džendžer netolerujeme!

Pre mňa tu bol highlight Van Goghov autoportrét, ktorý mal zo zadnej strany tmavý portrét nejakej ženy, takže bol vystavený v strede impresionistickej miestnosti plnej ďalších maliarov z tohoto obdobia. Dokonca tu mali sekciu “Central Europe”, kde sme ale našli iba český krištáľ, a maďarský riad. Niekedy im napíšem, že by sa im zišlo ukázať slovenské kroje, určite by sa tam vynímali.

Neskôr, keď sme tesne pred zatváračkou museli zmiznúť sme dostali na zastávke príjemnú informáciu od neznámej módnej novinárky pôvodom z Libanonu, že tých $12 na vstupe bolo dobrovoľných a stačí povedať, že sme miestni a máme to zadarmo. Mimochodom, ona sa na tú prajďácku výstavu pozrieť bola – druhýkrát – aby zistila, že sa jej to nepáči rovnako ako pri prvej návšteve. Vraj je to príliš vulgárne, čo mi prišlo ako najlepšie pomenovanie pre módu, ktorá panovala v tom čase v tomto meste. Spýtali sme sa jej na nejaké bary v okolí, ale ona túto otázku presmerovala na najbližšie stojaceho pána s igelitkou, ktorý netušil nič o newyorkských baroch (…), zato vedel, že v Amsterdame je ich kopa a je tam úžasne. Neváhal nám to zopakovať niekoľkokrát, asi chcel, aby sme sa spýtali či tam neokúsil niečo lepšie ako len bary. Teda tak sa mi to v tom momente zdalo.

Radšej som napísal Izabelle, s ktorou som bol pred dvoma rokmi v príjemnom bare hneď pri Times Square. Vošli sme dnu a bez otázky na náš vek a legitimáciu nám barman ponúkol nápojový lístok s cenami za drink ako v Subway za bagety. Sedel tam týpek, ktorý bol schopný polhodinu rozprávať o absinthe, tak sme na vzduchu počkali, kým odíde a mohli sa venovať produktívnejším konverzáciám. Bar v Amerike funguje inak ako u nás, tu si ľudia skôr idú pokecať s barmanom a s náhodne prísediacimi. Netuším či je to samotou, alebo nedostatkom domovíc. Každopádne po regulérnom vypytovaní na náš pôvod sa náhodne prísediaci niekoľkokrát pochválil, že číta The Economist, takže samozrejme vie, kde je Slovensko aj o Kuciakovi a podobne. Za to rešpekt. Milý týpek.

V Ekonomistovi sa fakt o Kuaciakovi písalo

Potom tu bol ďalší, s ktorým sme sa náhodne stretli na pri vstupe a na vzduchu – ajťák, ktorý sa tu prisťahoval z nejakého menšieho mestečka v strede USA. Prachy musel mať statočne veľké, keďže mal apartmán nad krčmou, kde sme ich spoločne míňali. Bol dosť ukričaný a radikálny, sťažoval sa na veľa vecí, hlavne na rámus pred našim barom, kde sa v náprotivnejšom bare stretávali všelijakí trojpercenťáci a zabávali sa. Bola predsa sobota. Neskôr dosť hlasným a vcelku vulgárnym spôsobom okrikoval všetky autá, čo okolo nás prešli s tým, že všetky sú z Jersey a že autá v New Yorku nemajú čo robiť a mali by ich tu zakázať (napriek tomu, že za každý vstup na Manhattan stojí $13, čo je približne minimálna hodinová mzda). Napoly s ním súhlasím, ale predsa len to nie je malý peniaz, tak prečo nie. Asi sa v ňom miesila nenávisť voči ľuďom z Jersey a chtíč po pokojnom Manhattane (čo mi príde ako nezmysel). “Vidíš všetky tie autá? Ten je z Jersey, ten je z Jersey, ten je z Jersey…”. Smiešny týpek.