Skrachované Fabo

A jeho život stroskotanca zábudlivého.

Za tých par mesiacov, čo sme na Taiwane, sme stihli pozrieť väčšinu krajiny. Od pláží cez mestá až k horám. Tým, že je Taiwan krajina rozumnej veľkosti (rozumej: ako Slovensko) dajú sa tu obhliadnuť všetky dôležité veci pomerne rýchlo. Takmer sa nám to podarilo prvý týždeň a odvtedy sa nám skoro každý ďalší víked darí darí nachádzať nové a zaujímavé miesta.

Tentoraz sme sa však mali rozdeliť. Skupina 1: Lukáš s Milanom, skupina 2: Petra, Richard, Jirka a ja. Keďže Lukáš má rád dlhé a nebezpečné túry a ja som jeho nápady rád a úspešne bojkotoval, relatívne rýchlo sme sa vykryštalizovali. 

V ten víkend malo byť počasie neisté – ani pekne, ani škaredo. Odchádzal som zasnený o pohodovom víkende na pláži s vlnami a surfom pod pazuchou… Ale poslúchnuť radu od mamy – ani hory nebudeš ľutovať – mi prišlo na chladný víkend ako dobrý nápad. V hlave som však stále surfoval na vlnách ako Tomino Hafner.

Všetko som si teda starostlivo nachystal na dve kopy – spacák a topánky na zem, hlúposti ako statív a čelovku na stôl. O 4 ráno sme vyrážali z internátu, aby sme stihli prejsť vzdialenosť Bratislava – Banská Bystrica a okolo 8 ráno mohli začať kráčať. Nič sa zatiaľ nejavilo ako prekážka a nevidel som na nadchádzajúcom výlete žiadne úskalia.

Až keď sme autom vchádzali do doliny, odkiaľ sme mali vyraziť , tak som sa ospalo a podráždene spýtal, či teda konečne pôjdeme na raňajky do obchodu. “Samo, veď sme sa ťa včera pýtali, čo chceš z obchodu a ty si povedal, že nechceš nič!” No jasné, lebo som si potajme myslel, že sa nakupuje ráno – operatívne – keď treba. Nič to, nemám jedlo na celý deň. To sa nejako spraví – Petra, prosííím nakŕm ma. XiXi. Aj tak budem len kráčať…

Samozrejme som nikoho nepoprosil, aby mi zbalil karimatku, takže spím asi na holej zemi alebo tak nejak. Zabaliť si ju sám? Nikdy. Však na pláži je piesok, ten je mäkký.

To kráčanie – ja stále nechápem, prečo chodím na hory. Na rovinu, otravuje ma to, kráčanie do kopca je jedna z najhorších aktivít, aké si v živote viem predstaviť. Nerozumiem, prečo to niekto robí s radosťou. Proste len kráčaš. Do kopca. Cez kamene a v strašnom strmáku. Pomedzi les. Červený les – taiwanské endemické borovice. OK, aspoň vidím niečo špeci – červený koberec. Potom kráčaš cez vysokohorské borievkové lesy. Nakoniec teda aspoň niečo z toho mám a pospomínam na dobré časy s Old Heroldom.

Červený koberec pre celebrity.

Zrazu otrasný strmák, asfaltka sa zmenila na kľukatice po strašnej streche. Veď jasné, Lukáš vravel, že celkové prevýšenie má byť cca 1200m. Borovice stále okolo nás, a ako tak kráčam, myšlienky sa mi nehmýria tak, ako napríklad Milanovi, alebo nezmiznú a hlava sa čistí, ako mi to vraveli iní ľudia. Nie. Mne tam neustále hrá nejaká pieseň, pokojne úplne hlúpa a zlá – je to prekliatie. Celý čas cestou hore som si spieval God And Guns od nejakého republikánskeho country speváka. Ešte k tomu to ani nie je originál. Bulšit strašný. A chytľavý.

Zrazu som si uvedomil, že nemám spacák. Leží na izbe na kope číslo jedna… Večer predtým sme popíjali – nie moc – ale asi to malo vplyv na môj vnemový filter spolu s už zafixovaným – ja chcem surfovať! Nevadí, veď bude teplo. Čakám, kým si niekto všimne z mojich mimovoľných a nenápadných poznámok, že mi chýba už tretia dosť podstatná vec. Mimovoľné a ironické poznámky sa však začali okolo mňa krútiť vlastne už pri karimatke.

Motivácia pre pravú a ľavú nohu sú prichádzajúce oblaky.

OK, vyšli sme na horu – na konci som sa musel negatívne motivovať prichádzajúcimi oblakmi, pretože inak by sa mi fakt nechcelo. Vrchol bez výhľadu je ako sex bez vrcholu. Hore v zrube sme hodili dvadsať minútového šlofíka – všetci sme pospali predošlú noc strašné nič.

Keď sme prišli k autu, čakalo nás ohromné šťastie. Hnedé šťastie. Lukáš hovoril – nenechávajme tie konzervy od raňajkového tuniaka pri aute, zožerú to opice. Však OK nie? Nech sa napášu, iste hladné sú. Však sa aj napásali. A potom dobre vysrali.

Hanymu sa ruky triasli keď to fotil – nevedno či od smiechu alebo hnevu. Tie muchy z darčeka odleteli. Bohužiaľ to, na čom sedeli, neodletelo nikam. Ostalo na okne auta.

Výhľad na hovno je smiešne a zaujímavé asi tak minútu, takže som sa ho snažil nejak dať dole aspoň trochu. A keďže viselo na okne šoféra, hádajte, kto bol šofér, a jeho životnosť skončila megarozprcnutím na zemi –  hneď som doň stúpil. Precenil som svoje schopnosti, keď som sa ho prenáramne snažil obísť.

Večer po hľadaní ubytovania – nejakého prístrešku alebo parkoviska (rozmýšľali sme aj o parkovisku pred hotelom, ale uvedomili sme si, že by to bolo extra drzé), nebudeme predsa platiť za strechu, som si mrazivo uvedomil, ako je vonku v horách zima a ten spacák by sa mi, veru, zišiel. Aj tá karimatka. Spali sme nakoniec na vyhliadke nad LiShan-om. Vedľa nás spala kuna. Teda… Hrabala sa celú noc v košoch, takže v noci bola skôr medveď (hlavne nevylieť zo stanu, inak ma to zožerie). Ráno na nás prekvapená vypliešťala oči.

Vrele odporúčam cestovanie autom – spanie na predných sedačkách je super. Ponúkol som teda to miesto Richardovi – ráno šoféroval a tak sa vôbec nevyspal. Zaslúžil si to. Ja som teda spal v stane na požičanom spacáku a požičanej karimatke od Richarda. S kuničkou. Hanba, Samo… Ešteže máš dobrých kamarátov.

Ďalší deň nás čakala hora HeHuanShan, má to byť ľahké… Aj bolo, ale našťastie sme vyrazili skoro, lebo by nás stihla zápcha.

Rad bol neskôr ako na Everest… Na túto horu netreba povolenie, takže tu idú všetci. My sme cez to našťastie len schádzali.

Vyplatilo sa ísť vedľajšou “zakázanou” cestičkou, vychytali sme krásnu skalu. Aj s výhľadom. Pochválili nás aj Taiwanci a po nás sa tam hneď všetci vrhli na fotenie.

Tu si len tak patrím na slniečko.

Cez Taroko úžinu sme prebehli vcelku rýchlo, popozerali sme zosuvy na ceste po zemetrasení, pekné horiská naokolo až sme sa dostali k nejakým horúcim prameňom. Petra na internetoch našla, že je tam vraj zakázaný vstup pod pokutou, a že tu hrozia zosuvy.

Ja som sa strašne tešil na pláž a na surf… kroky navyše? To sa mi vôbec nechcelo. Aj keď to mala byť len vcelku krátka cestička dole ku rieke v strede úžiny, našiel som teda milión dôvodov, prečo neísť dole – našťastie ostatní mali rozum a prehlasovali ma. Takže sme sa dostali asi na najlepšie miesto v horách na Taiwane, na akom som bol.

Takto šťastný som bol!
V takejto úžine. Úplne ako Zion v Spojených Štátoch

Cítil som sa ako v Pirátoch Z Karibiku, keď v Singapure boli nájsť toho aziatského pirátskeho kapitána a všade v horúcich prameňoch boli potetovaní aziati so zbraňnami. Tuto to bolo podobné, až na tie zbrane. Voda z prameňa mala skoro 50 stupňov, voda v rieke menej ako 20, takže som poriadne potrénoval cievy ako som striedal horúcu a studenú variantu vody.

Keď sme sa poriadne vyčľapkali, všetci ma v aute vysmiali, že po zabudnutom spacáku, karimatke, jedle, poriadnej bunde (tá je však na Slovensku, čakal som tropické teplo) a megaexremente som zistil, že som si ani peniaze nevybral. Takže som si zas musel požičať, aby som mal čím za večeru zaplatiť. Chudák bezdomovec Samo.

Pozerajúc sa na predpoveď na ďalší deň mi surfovanie z hlavy vyfučalo a musel som ho nechať zmiznúť ako tú horúcu vodu v rieke. Nič rozumné nám nenapadlo, len si dať zopár miešaných drinkov z miestnej ryžovice na varenie, sprajtu a jablkového džúsu (ach, zlatý Old Herold), zabaliť sa do spacáku a prespať noc. Ja som spacák vlastne ale nemal, avšak dobrá nálada mi stúpala rovnako ako hladina ryžovice v krvi, tak som dostal skvelý nápad, ako prečkať noc a pritom pod požičanou dekou nezmrznúť.

“Čo keby ste ma zahrabali na noc do piesku? Vždy som chcel spať zahrabaný v piesku!” Jasné, super nápad! Chalani sa dali do práce a o chvíľu bol na pláži vykopaný drobný hrobček, kde som sa uložil a tam ma zakryli pieskom. Parádne chladil i hladil a potom mi bolo najlepšie na svete.

Strašne som sa na to spanie tešil.

Po pár hodinách som sa, samozrejme, zobudil na to, ako ma niečo neúnavne štípe do tváre, tak som sa radšej odkopal, aby som to vedel rukami pozabíjať. Ráno som našiel milión štípancov po celom tele. Komáre? Netuším ako by komár sosal cez tú vrstvu piesku. Keď máš šťastie, pohryzie ťa aj slimák… alebo blchy?

Zo surfovania teda nič nebolo, celý deň pršalo. Stihli sme aspoň múzeum s naozajstnou kostrou T-Rexa a osobným výkladom majiteľa – zábavného a tvorivého multimilionára.

Zo súkromnej zbierky Róberta Yang-a, naozaj zvláštne múzeum. Stojí za to, sú tu modely dinosurov s penisom namiesto hlavy, ktoré spolu súboja. Alebo dinosaurie vajcia, nespočetne veľa ametystu a dokonca vojna spermií.

Neskôr sme vyzdvihli Milana a Lukáša z náročnej túry, kam by ich mamy určite nepustili. V mekáči sme si vymieňali zážitky a ako Milan poznamenal – zážitok nemusí byť dobrý, ale mal by byť silný. Pre mňa bol tento víkend naozaj nezabudnuteľný. Nespočetné štípance od piesočných bĺch som si škrabal ešte týždeň.

Taiwan a Epidémie

Samo, ostaň doma.

Po oznámení, že ma vítajú na Taiwane mi zanedlho prišla správa, že celý môj výmenný pobyt v Taipei bude posunutý o dva týždne. “Naozaj tam chceš ísť, nemôžeš to nejako presunúť?”, “Ale situácia začína byť vážna, veď v Číne zavreli celé mestá”. “Dúfame, že nám sem nedonesieš nejaký nevyžiadaný darček”. Jasné, donesiem vám tak vychladenú Coronu.

funny corona memes - a visualization

Vtedy som fakt netušil do čoho idem, trochu som sa bál, ale pohodička. Bude to dobré, nakúpil som respirátory ešte pred zvýšením cien. A mal som jedno obrovské šťastie. Ako vždy.

Na letiskách v Európe žiadne rúška ani opatrenia, veď nech si s tým Ázia poradí sama. V Dubaji (kde sme si stihli spraviť výlet) bolo zopár ľudí zahalených aj rúškom. Nič veľké. Skôr opatrné. Let do Manily už prebehol s respirátorom, po rýchlom nákupe leteniek Dubai-Manila-Singapur-Taipei, pretože Manila-Taipei nám zrušili kvôli vírusu (letenky sme kupovali na check-in, nechceli nás pustiť bez letenky z Manily). Smola.

“Kámo, my sme v Ázii!”

Toto sme si zakričali asi miliónkrát, očarení sme z krajiny aj po niekoľkých týždňoch. Ale o Taiwane ako takom v inom článku.

Semester nám posunuli o dva týždne, od začiatku februára sme vyplnili asi milión dotazníkov, ohľadom toho či do krajiny prichádzame cez Čínu, Macao alebo Hong-Kong. Ak áno, mali by sme povinnú 14-dňovú karanténu. Deň po našom prílete sa karanténa nastavila aj pre Singapur (náš prestupný let). Šťastie. Ľudí s karanténovým problémom bolo dosť, pretože neskôr sa vzťahovala aj na Japonsko a Kóreu a iné. Prestal som to sledovať.

V metre sú a boli rúška bežné – ak sa človek cíti chorý, má chrípku, ale chce to rozchodiť, mal by ju nosiť, aby nenakazil ďalších ľudí. Tak sme si ich nasadili aj my, keďže v čase nášho príchodu to v krajine bolo nestále.

Akonáhle začala škola, začali sme vidieť aj ďalšie opatrenia. Svoju telesnú teplotu mám odmeranú každý deň aspoň 10krát. Kampus, o rozlohe jednoho bloku je uzavretý až na dva vstupy pre študentov a jeden do garáže. Všade sú termokamery, dvaja ľudia ju sledujú, traja držia povrchový teplomer (taká tá pištoľ, čo sa prikladá k čelu) a dvaja majú v rukách sprej s roztokom alkoholu. Aziatov je veľa, XiXi.

Rada na kontrolu teploty a dezinfekciu rúk. Taiwanci “milujú” rady.

Vstup do internátu sa obmedzil na dva vchody, vždy tu je vyškolený dobrovoľník, ktorý číha na termokameru. Naposledy nám musel aj pištoľ priložiť k čelu, lebo sme si zobrali obed z menzy von a sedeli sme na slnku. Povrchová teplota sa zvýšila. Našťastie len tá.

V škole na úvodných hodinách sa minimálne tri razy (za hodinu) spomenul vírus, jeden učiteľ nám zdelil (pravdepodobne) internú informáciu: ak sa na nejakom kurze vyskytne prípad nákazy, všetky jeho kurzy sú zrušené. Spolužiaci sedia doma. Na hodinách musíme povinne sedieť na jednom konkrétnom mieste, aby úplne izolovali, povedzme, okolie 5m. Je to skôr domienka, každopádne mi to dáva zmysel. Ak sa na škole vyskytnú dva prípady, univerzita sa zatvára. Kvôli Európe sa tak nedávno (v čase písania) už stalo v južnom meste Taiwanu a v Taipei.

Všetky prednášky a cvičenia sa nahrávajú a zálohujú. Pre prípad samoštúdia. Na toto sú tu dobre pripravení.

V menze je na každej lavici “tichá zóna” lavice sú len z jednej strany stola. Nech na seba ľudia zbytočne nepľujú. To platí aj vo výťahu, je tam zakázané sa rozprávať a všade sa na to patrične upozorňuje oznamami nalepenými na stenách a stoloch. Dokonca mysleli aj na detaily ako nalepenie fólií na tlačidlá výťahov, ktoré, predpokladám, pravidelne dezinfekujú.

Za stolom sa nerozpráva, dones si vlastný príbor, jedz na izbe, umy si ruky, vyhýbaj sa kontaktu s inými ľuďmi. Navyše som rád, že sa som tu začal jesť menej mäsa.
Prosím, vo výťaju ostante potichu, aby sa predišlo šíreniu vírusu.

Prečo je na Taiwane tak bezpečne?

Krátka odpoveď: SARS, rok 2002. Prípadne prasačia chrípka.

SARS zasiahol Taiwan vskutku kruto, avšak nie masívne. Taiwanci sa poučili: Čína klame a ich divné praktiky s jedlom tvoria vírusy.

2020, Rok Netopiera. Pre tých čo nevedia: povráva sa, že práve polievka z netopierov nakazených vírusom začala epidémiu.
2020 – rok netopiera

Poučení hnusom, ktorý sa sem dostal pred pár rokmi, taiwanská vláda zriadila centrum pre epidémie. Zatiaľ, čo sa vo Wuhane iba povrávalo o nejakom ochorení, ktoré nevedia identifikovať, okamžite začali rušiť lety do tejto oblasti. Ľudí, ktorí navštívili Čínu hodili do karantény a sledovali ich pohyb pomocou simkarty. Ľuďom sa to nepáčilo, zákon však hovoril o sledovaní len počas krízových prípadov. Bežne tu nikoho nesledujú.

Čína samozrejme usporiadala vírovú párty – oslavu čínskeho nového roku. WHO o víruse stále nič nevedelo, tak sa to dostalo von. Ale nie do Taiwanu. Oni Veľkého Brata poznajú veľmi dobre. Mimochodom, VB zakázal Taiwanu členstvo v WHO, lebo predsa patrí jemu, napriek tomu, že je Taiwan suverénna demokratická krajina. Vzťahy s VB sú tu trochu komplikovanejšie. Krajina si musela poradiť sama.

A teda že si poradila. Donedávna tu bolo pod 50 prípadov, z toho 20 vyliečených. Jeden smoliar s cukrovkou a respiračnými problémami to schytal a zomrel. Nízke číslo prípadov bolo len vďaka proaktívnym opatreniam, ktoré krajina podnikla ešte pred oficiálnym stanoviskom Číny pre WHO. Jednoducho sa poučili z krutých časov SARSu.

Vláda Taiwanu sa za občanov postavila jednoznačne lepšie ako u nás. S rúškami sa zakázalo obchodovať, vláda nariadila zákaz exportu, zvýšenie ich produkcie a začala skupovať všetky rúška vyrobené v krajine. Každý občan má tri rúška za týždeň zadarmo, každý deň sú rúška k dispozícii za jednotnú (nízku – 0,15 EUR) cenu v celej krajine. Rady sa stoja o 10 ráno, keď ich dodávajú do lekární.

Super, no nie? Naozaj sa o svojich občanov postarala. Bohužiaľ, v čase písania článku sa do krajiny vrátili nezodpovední krajania z výletov do Európy, ktorým nákazu potvrdili. Vyzerá to na druhú vlnu nákazy, a to len kvôli lacným letenkám. Smola. Nedá sa už veriť ani Európe? Alebo ako to, teda je?

Je to o kultúre.

Taiwanci sú veľmi poddajný národ, ktorý dôveruje svojej vláde. Ak niekto má byť v karanténe, tak v nej isto aj ostane. Ak je niečo nakázané, tak to spraví. Ak je niečo zakázané, nebude to robiť. Niekedy je to na úkor osobného komfortu a času, jednoducho však všetky nariadenia rešpektujú (samozrejme, výnimky existujú – hovorím o mase). Predstavte si krajinu malú a hornatú ako Slovensko, ale skoro 5krát ľudnatejšiu. Pravidlá sa jednoducho musia dodržiavať. Aspoň v najzaľudnatejších miestach (o nedodržiavaní inokedy).

Príklad: Nikde som nevidel Taiwancov prechádzať cez cestu, keď svieti červená. Ani keď nevidno žiadne autá na ceste. Proste čakajú pred prechodom. Potom sa tu zrazu zjavia štyria chlapci z východnej Európy a cestu prebehnú aj keď sa auto už približuje. Keď je cesta prázdna ani sa poriadne nepoobzerajú. Takí proste sme (stále chodím na červenú).

Mám teda obrovské šťastie, že som sa ocitol v tak pripravenej a skvele fungujúcej krajine. Je tu bezpečne a je to cítiť. Vírus sa tu snažia zubami nechtami držať pod kontrolou, zdravotníctvo majú na vysokej úrovni a vláda robí rozumné opatrenia. Rovnako ako všetky verejné inštitúcie. Preto by sme si mali z tejto fungujúcej demokracie brať príklad a byť k sebe ohľaduplní. Aj za cenu osobného nepohodlia. Tak to, prosím, doma nejako v zdraví vydržte.

Odporúčam čítať:

Relevantné zdroje: